Otlaky sa zahoja, utrpenie môžeme zmierniť

„Sadni si so Štefanom Psotným, povie ti viac o charitatívnom ultraBarlatóne,“ povedala Jana Mrlianová, správkyňa Komunitnej nadácie Liptov. Keďže ma dobre pozná, vedela, že moja zvedavosť a súcit s utrpením iných zabliká a ja do rozhovoroch pôjdem. Tak sme si dohovorili stretnutie so Štefanom Psotným, mladým mužom z Liptovského Mikuláša, kuchárom, ktorý už roky beháva charitatívne behy na podporu tým, ktorí ju potrebujú. Často beháva aj so svojou dcérou Miou. Hovorí, že začali spolu na bežeckej trati, keď ona mala päť – šesť rokov. Dnes má jedenásť.

Čo povedal o ultraBarlatóne, ktorý bežal s kamarátom stopäť kilometrov z Ružomberku na Borovú Sihoť? „Samozrejme aj otlaky boli. Na každej nohe po tri, štyri. Stehná sa nám zodrali v teple do krvi. Bolesť pri behu sme však nevnímali a beh sme dokončili. Vtedy som povedal, že my trpíme chvíľu, dáme sa dokopy za dva, tri dni, ale niektorí ľudia žijú s hendikepom celý život.“

Jurkov príbeh, Štefanov beh

Štefan Psotný bežal ultraBarlatón na podporu pre Jurka Michalovič, chlapčeka, ktorý pochádza z Liptovského Mikuláša. Jurko sa narodil so svojím bratom Riškom – dvojičkou predčasne. Vraj sa im nechcelo z maminkinho bruška... Narodili sa drobunkí a fialoví, ani neplakali pri príchode do tohto sveta. Išli rovno do inkubátora, každý zvlášť. Prvé kritické dni v inkubátore chlapci zvládli, a tak  svoju maminku mohli prvýkrát uvidieť a zavoňať po troch dňoch. Neprekážalo, že po týždni v inkubátore vážili obaja niečo cez tisícpäťsto gramov (poznámka autorky: už na vysokej škole nás učili, že deti a zlato sa vážia v gramoch). Hlavné bolo, že ďalšie dni a týždne strávili konečne spolu s mamkou. Ako by nám svoj príbeh vyrozprával Jurko? Citujeme slová jeho maminky, ktorá ani po čase nevie rozprávať príbeh materstva v prvej osobe. Bolesť je ešte veľká, a tak sa nám v jej slovách prihovára Jurko:  „Maminke sa hneď pri prvom prebaľovaní dačo nezdalo. Vyzerala ustráchane. Zistili sme, že „tam dolu" to nevyzerá v poriadku a mám to iné ako braček Riško. Nemal som močovú rúru, teda neviedla ústrojenstvom ako všetkým chlapcom a necikal som správne. Odrazu bola zistená prvá diagnóza: hypospadia alebo inak rázštep močových ciest III.stupňa. Podľa výrazov všetkých ostatných to nebolo v poriadku, ale nakoniec to bola banalita oproti ďalšiemu zisteniu... Po dvoch týždňoch po pôrode ešte v nemocnici lekári mamine oznamujú, že sme obaja s bračekom zakrvácaní do mozgu. Neviem, čo to znamená, ale že vraj ja som to mal horšie ako Riško. Lekári vraveli, že to nie je až také zlé, ale ani dobré... a uvidíme, ako sa krvička „vstrebe". K tomu všetkému sme nevládali papať, boli sme príliš slabí, aby sme cuckali mliečko či už z flašky alebo z prsníka. Kŕmili nás priamo sondou do žalúdka. Ostávame teda s mamkou ešte v nemocnici. Keď už konečne cucneme z flaše aj prsníka, tešíme sa domov. Pri prepúšťaní sa tešiacej mamke podlomili kolená. Ďalšie zistenie. Zakrvácanie do mozgu sa mi rozšírilo do hemisféry, ktorá riadi reč a chôdzu. Lekári oznámili maminke, že je také rozsiahle, že buď nebudem chodiť, alebo rozprávať, alebo oboje. Pustili nás domov s tým, že aktuálne lekári nevedia viac pomôcť a musia zabrať mamka s ockom.

Kurnik, to ma motivovalo

Doma sme začali cvičiť „vojtovku". Nepríjemné, ale museli sme. Absolvovali sme rehabilitačné pobyty a fyzioterapie od Bratislavy po Poprad. Rodičia sa báli, či nás nepripučia, veď sme  boli  veľkí akurát tak do dlane a ešte s nami cvičiť!  Museli sme však kvôli krvičke v mozgu. Aj môj braček Riško musel. Spolu išlo všetko ľahšie. Riškovi akosi všetko lepšie. Hneď sa dostal plaziac sa k hračke, neskôr začal aj štvornožkovať. Kurnik, to ma motivovalo! Začal som sa plaziť aj ja! Nakoniec aj chodiť. Zázrak sa stal, však keď Riško, tak aj ja! Neviete si predstaviť radosť všetkých doma. Po viac ako roku chodím. Zdá sa, že je vyhrané. Dokonca som začal v roku a pol  blabotať. Nebudem predsa horší ako môj brat! Ťahal ma, motivoval... Mama - hojda hojda... z pôjda. RRRRRR... len tak som sám spapal rezeň. Pokroky riadne. Potom sme dostali v lete s Riškom obyčajnú angínu... Ja som prestal rozprávať. Z ničoho nič, zo dňa na deň. Ani očný kontakt ma zrazu nezaujímal. Žiadne emócie v tváričke. Ani smiech. Vzdialil som sa od všetkých a všetkého: prestal som jesť, zabudol som žuť... Veci, ktoré som predtým mal rád, si nepamätám. Potreby som už nevyjadroval. Neviem ukázať, čo ma bolí, ani to, čo ma teší. Špičkujem a často skáčem, ale motoricky nastalo zhoršenie... Nechápem, prestal som rozumieť. Keď ostatní mne nerozumejú, ubližujem si. Moje správanie je vraj nevyspytateľné, v prirodzenom prostredí nezvládam senzorickú záťaž... Húsenková dráha je slabý pojem v porovnaní, čo sa dialo s emóciami u nás všetkých. Radosť sa prekonvertovala na strach a sklamanie. Už sme sa prestali tešiť, lebo sme rýchlo o radosť prišli. Vysoko sme vzlietli, nízko a rýchlo padli. Nastal u mňa regres a všetko, čo som sa naučil, som zabudol.

Nádej umiera posledná

Začíname odznova a inak. Nádej umiera posledná. Rodičia absolvujú ABA terapeutické školenia, aby som aspoň vedel vyjadriť svoje potreby. Nádej a vďačnosť za obyčajné veci. Aj za také, keď trošku žujem a neprehltnem jedlo naraz. Tlieskajú, tešia sa a ja sa teším tiež. Som plienkovaný, ale keď pár sekúnd posedím na nočníku, všetci tlieskajú. Keď sa usmejem a pozriem do očí, všetci sú z toho šťastní. Prosím, buďte so mnou a neopúšťajte ma. Váš Jurko.“ Nádejou sa pre Jurka stáva každá podpora, ktorá sa jemu a rodine dostáva. Aj tá cez Barlatón. Ako fungujú charitatívne behy? Odpovedá Štefan Psotný:  „Štartovné za nás sa vždy venuje niekomu, kto pomoc a podporu potrebuje. Zvládol som veľa takýchto charitatívnych behov na Slovensku i v Čechách, aj extrémnych. Vtedy som však začal rozmýšľať, že chcem niečo také usporiadať aj doma na Liptove. Urobil som prvé kroky k tejto túžbe a dostal som sa k Janke Mrlianovej a ku Komunitnej nadácii Liptov. Za veľmi krátky čas sme všetko dali dokopy a absolvoval som tohto roku tridsaťhodinový charitatívny beh Liptovom prvýkrát. Pred behom som oslovil mnohých kamarátov, mnohých známych ľudí i podnikateľov s prosbou o pomoc. O pomoc podporujúcu svojou prítomnosťou, či o pomoc finančnú, či akúkoľvek inú. Oslovil som asi tridsať ľudí, reálne desať pomohlo. Tento ultraBarlatón sme bežali liptovskými dedinami a nevedeli  sme sa ho dočkať. Tešili sme sa naň aj s kamarátom Mariánom Hollým,  ktorý bežal celú trasu so mnou. Bol jediný z oslovených, ktorý sa takto zapojil. Štartovali sme v Ružomberku ráno o piatej. Trasa bola náročná už len tým, že celý deň svietilo slnko, takže nás spálilo, hoci sme boli natretí. Navyše, prvých dvadsaťjeden kilometrov som šiel bez vody, lebo som si ju zabudol v aute. Po ceste sme nemali žiadne občerstvovacie stanice, ktoré bývajú na každých pretekoch. Zastavovali sme sa teda v obchodoch.“  UltraBarlatón, ktorý bežal Štefan s priateľom, trval tridsať hodín a obaja muži dobehli do cieľa na Borovú Sihoť súčasne s účastníkmi Barlatónu 2026. Dva prúdy sa spojili do jednej nádhernej charitatívnej príležitosti podporiť štyri liptovské rodiny. Tak teda teraz zaznela otázky - prečo Štefana oslovili charitatívne behy? Čo bolo impulzom, že  takouto formou začal pomáhať? „Sledoval som príbehy rodín s hendikepovanými deťmi či dospelými a veľmi sa ma dotkli. Chcel som jednoducho pomôcť, keď vládzem a môžem. Už aj po Barlatóne pozerám, ako by som vedel ďalej pomáhať. Charitatívnych behov je na Slovensku dosť. Dá sa povedať, že každý víkend je nejaký. Týchto behov sa zúčastňujem aj s celou rodinou, aj s niekoľkými priateľmi či známymi, takže sme už celá „behacia“ partia. Zúčastňujeme sa aj pretekov Behaj lesmi a z týchto behov tiež podporujeme rodiny, ktoré to potrebujú. Navyše, niekto z takýchto rodín odštartuje preteky a to je veľmi silné.

Keď čítam príbehy ľudí o živote s hendikepovanými, uvedomujem si, aké je šťastie, že sme zdraví, že naše rodiny sú zdravé. Želám si, aby takéto články, príbehy, relácie vnímali aj ľudia, ktorí by mohli pomáhať a zatiaľ nepomáhajú, aby videli, kam pomoc môže smerovať a napríklad, koľko utrpenia či napätia sa môže znížiť ich pomocou. Stačí, aby sme všetci boli viac ľuďmi. Keby som mal milióny, pomôžem nimi, takto sa snažím  pomáhať formou, ktorá mi je najbližšia a chcem v tom pokračovať. Čím to je, že idem touto cestou? Myslím, že aj výchovou, ako nás rodičia viedli k skromnosti... Kedykoľvek pomôžem aj v budúcnosti. Rátam s ďalšími Barlatónmi. Občas sa mi však niektoré termíny stretajú s tými liptovskými. Keď sa ale bude dať, pobežím pre správnu vec na Liptove i inde na Slovensku. Behám najmä Behaj lesmi, to je sedem pretekov na rôznych miestach. Kto absolvuje všetkých sedem, je takzvaný „sedmorák“. Je to ďalšie ocenenie pre mňa aj dcérku, ktorá bude mať z neho radosť a na ktorú som hrdý. Samozrejme, radosť máme z toho, že niekomu svojím behom pomôžeme. Najbližší charitatívny beh bude na Bachledke v čase Barlatónu v Ružomberku, takže oba preteky v jeden deň sa nedajú stihnúť.“ Ako fyzicky zvláda Štefan, že jeden deň behá na jednom konci republiky, ďalší deň o viac kilometrov inde? „Nevnímam to ako problém. Všetko je v hlave. Občas sa stretnem na pretekoch s namakanými športovcami, ktorí behajú každý deň pätnásť, dvadsať kilometrov... Počas pretekov mi však hlava vypne, prípadne myslím na svoju rodinu a emócie v cieli po dvadsiatich siedmich či dvadsiatich deviatich hodinách behu  sú veľmi silné. Najmä, keď vidíte, ako vás rodina čaká za cieľovou páskou aj o druhej v noci.“

Dvaja začali, stovky pokračujú

Prvý ročník Barlatónu začali v roku 2010 dvaja „barloví“ priatelia - rezbár Dalibor Novotný a básnik Ivan Šobáň. Do cieľa v Liptovskom Hrádku prišli zmorení a so slzami v očiach. Tohto roku tých sĺz vďaky bolo viac. Veď Barlatón 2026, teda dvanásty ročník, mal rekordných 1528 účastníkov, ktorí sa vydali na trať Okoličné – Borová Sihoť. Športovci, nešportovci, dospelí, deti, zdraví, hendikepovaní... a výsledkom je podpora štyroch rodín symbolickým šekom na 3780 eur. Tohto roku to však nie je s Barlatónom konečná. Komunitná nadácia Liptov pripravuje 26.septembra 2026 ešte ružomberský Barlatón, nech si bežci užijú aj krásy a dobrotu na trati Hrabovo – Malino Brdo. Apropo: trinásty ročník Barlatónu sa bude niesť v slovách Dávať dobro druhým. Nech sa teda tak deje.

DagmaRA Sarita Poliaková